Turčianska kotlina

V Turčianskej kotline sa sformoval svojrázny región, ktorého pomenovanie sa odvíja od jeho riečnej osi – rieky Turiec. Turčianska kotlina je prirodzenou planinou s takmer konštantnou nadmorskou výškou okolo 400 – 500 m. Z tohto dôvodu sa nazývala aj Turčianskou záhradou. Jej priestor vymedzujú okolité vyvýšeniny – Malá a Veľká Fatra, Kremnické vrchy, Žiar a Oravské Beskydy. Najnižší bod regiónu sa nachádza pri ústí Turca do Váhu, pri mestečku Vrútky. Rieka Turiec pramení v Kremnických horách a odvodňuje celú planinu so spádom na sever, podľa čoho možno región diferencovať na horný (v okolí Turčianskych Teplíc) a dolný (s centrom v Martine). 

turiec-jun16d279.jpg 


Z hľadiska rozlohy patrí Turiec k najmenším regiónom Slovenska, nakoľko jeho hranice vymedzujú okolité horstvá. Územie Turčianskej kotliny má pretiahnutý severojužný tvar s priemernou šírkou asi 10 km a dĺžkou okolo 30 km. Krajinný obraz Turca je však málo členitý až na zárezy Blatnickej, Gaderskej alebo Necpalskej doliny v masíve Veľkej Fatry. Jadro územia pokrývajú prevažne listnaté alebo zmiešané lesy s prevahou bukovo-javorových porastov. Administratívne región v súčasnosti charakterizujú dva okresy – Martin a Turčianske Teplice, ktoré obýva približne 110 tisíc obyvateľov sústredených v 66 obciach a troch mestách. Mestečko Vrútky je zároveň dôležitým dopravným uzlom.

Z historickej stránky sa región formoval popri obchodných cestách, ktoré viedli údolím Turca a spájali Podunajsko-potiskú oblasť s Baltikom. Z tohto dôvodu je údolie Turca lemované množstvom drobných strážnych hradov, ako Sklabinský, Blatnický či Znievsky (pôvodne Turčiansky hrad). Dôležitú úlohu pri osídľovaní Turčianskej kotliny v období 13. a 14. storočia však zohrala zemianska kolonizácia, keď zemepán prideľoval pôdu za zásluhy príslušníkom vojenských zložiek (možno považovať za drobnú šľachtu). Zemianske povedomie bolo v Turci veľmi silné a pretrvalo až dodnes s mnohými osobitými kultúrnymi prejavmi v materiálnej a sociálnej podobe. Len ilustratívne možno demonštrovať, že v priebehu 18. storočia bolo v Turci ešte okolo tridsiatky čisto zemianskych sídiel. Od 14. storočia sa územie formovalo ako samostatná administratívna stolica.

V novších dejinách Slovenska sa Turiec vyprofiloval ako kultúrne, vzdelanostné a národné centrum Slovákov. Obzvlášť v Martine (vtedy Turčianskom Sv. Martine) pôsobilo v priebehu 19. a 20. storočia množstvo popredných vzdelancov a verejne činných predstaviteľov a zároveň bol Martin sídlom mnohých významných inštitúcií. Na Národnom cintoríne v Martine sú pochované významné osobnosti slovenského politického a kultúrneho života. Získavanie pamiatok dokumentujúcich našu minulosť a starostlivosť o ne sa stalo hlavnou úlohou Matice slovenskej, založenej v roku 1863, a Muzeálnej slovenskej spoločnosti, založenej v roku 1893, z ktorej neskôr vzniklo Slovenské národné múzeum. Jeho etnografická sekcia pôsobí takisto v Martine.

V roku 1861 bolo v Martine prijaté Memorandum národa slovenského, ktorým Slováci verejne vyhlásili svoje národnoemancipačné požiadavky.

V rámci konfesijnej a etnickej skladby možno Turiec dnes považovať za homogénny región s prevahou slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho vierovyznania. V Turci majú drobné a historicky zakorenené zastúpenie i evanjelici. Z historického pohľadu však juhozápadnú časť Turca obývali početné enklávy nemeckého obyvateľstva už od 13. a 14. storočia nadväzujúce na širšiu banícku oblasť – Hauerland (napríklad v Turčeku, Dolnej a Hornej Štubni, Čremošnom, Vrícku, Kláštore pod Znievom, Slovenskom Pravne a pod.). Príslušníkov nemeckej národnosti nazývalo domáce obyvateľstvo švábmi alebo krekáčmi. Ešte v roku 1910 vykazovala nemecká menšina v Turci takmer 20-percentné zastúpenie obyvateľstva.

 

Turčianski zemami

Významnú úlohu pri osídľovaní Turca zohrala v 13. a 14.storočí zemianska kolonizácia. Jej podstata spočívala v tom, že z kráľovských pozemkov sa začali vydeľovať drobné majetky v prospech príslušníkov vojenskej zložky, slobodných obyvateľov, tzv. synov jobagiónov, z ktorých sa neskôr vyvinulo zemianstvo. Zemania predstavovali nižšiu vrstvu šľachty. Postupne rôznymi privilégiami prešlo zemianstvo medzi vyššiu šľachtu, ktorá hrala významnú úlohu v politickom a hospodárskom živote Slovenska. Najväčšou výsadou zemanov, majetných či nemajetných, bolo ich právo podieľať sa na verejnej správe. Vzťah k pôde, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie, utužoval vzťahy medzi rodmi a najmä v dedinskom prostredí zachoval tradície a národné povedomie. V polovici 18. storočia bolo v Turci 35 čisto zemianskych sídel, zemania tvorili takmer 10 percent obyvateľstva. Zemianska kolonizácia dala Turcu osobitý ráz, prejavujúci sa v materiálnej i sociálnej kultúre.

Z rodov turčianskych zemanov pochádzal prvý historik Uhorska Ján z Turca (1435 – 1489), rod veľkého Jána Jesénia, z turčianskeho zemianstva vyšli aj humanistický básnik Martin Rakovský (1535 – 1579), necpalský Jušt, ktorý napísal prvé hry po slovensky krásnym turčianskym jazykom, Andrej Čemanka z Trnova zozbieral najväčší počet dovtedy známych kníh so vzťahom k našim dejinám a kultúre (žiaľ zbierka zhorela), Eliáš Vanéci zo Sučian bol hlavným radcom na kráľovskom dvore Márie Terézie, vo Viedni pôsobil generál Krasnec, takisto poetka a dramatička Ela Vodrážková-Vanovičová. Významnými vzdelancami boli Peter Benický, Ján Tomka Saský, Michal Inštitoris Mošovský a mnoho ďalších. K zemanom sa hlásia mnohí, ktorí už rodové meno nenosia, ale patria do iných rodín, ale nezabúdajú. K takým reprezentantom patril napríklad herec František Zvarík, ktorý je i v zemianskej obci Folkušová pochovaný.

 

Hlavné zdroje obživy Turčanov

Vzhľadom na prírodné danosti regiónu (bez rozsiahlejších nálezísk nerastných surovín) boli hlavnými zdrojmi obživy obyvateľov Turca predovšetkým poľnohospodárstvo, chov domácich zvierat a v podhorí Veľkej Fatry aj salašníctvo (napríklad v Necpaloch, Belej či Sklabini). Tento stav pretrval v regióne až takmer do polovice 20. storočia. Preto aj obyvateľov regiónu nazývali repkármi, podľa intenzifikovanej produkcie a kulinárnej spotrebe kvaky.

K vzostupu remeselnej výroby došlo v Turci až v priebehu 19. storočia, aj to v nie masovejšej forme. Charakter remesiel v Turci však nikdy neprerástol úroveň domáckej výroby. K súdobým centrám remeselnej výroby vtedy patrili drobné turčianske mestečká, ako Mošovce, Slovenské Pravno, Martin, Sučany, Turany alebo Kláštor pod Znievom, kde sa rozvíjali najmä kožušnícke, farbiarske, klobučnícke, súkennícke, čižmárske alebo rezbárske odvetvia saturujúce domáci trh. Klobučníci pôsobili hlavne v bývalých zemianskych obciach (napríklad vo Veľkom Čepčíne), modrotlačiari v Martine (rodina Lilgeovcov), Mošovciach a Pravne. V Sučanoch sa darilo drobným hrnčiarom, neskôr tehliarom. Mošovce sa stali takmer podnes známym lokálnym kožušníckym strediskom s produkciou kožuchov s charakteristickou farebnou výšivkou. V priebehu 19. storočia vzrástol aj hospodársky význam Vrútok, kde po dobudovaní Košicko-bohumínskej železnice (roku 1872), vznikol najväčší priemyselný podnik v Turci – železničné opravovne. Tento podnik zamestnával robotnícke obyvateľstvo z celého územia regiónu.

 

Turčianski olejkári a šafraníci – ľudoví farmaceuti

Nízka rentabilita poľnohospodárskej a chovnej produkcie v Turčianskej kotline však nútila miestnych obyvateľov obzerať sa aj po ďalších formách obživy, ktoré dopĺňali základné roľnícke živobytie. K pomerne rozšíreným odvetviam doplnkových príjmov tu patrilo pltníctvo, ovocinárstvo, včelárstvo a podomový obchod. V rámci podomového predaja dominovalo v regióne olejkárstvo, ktoré sa stalo regionálnym symbolom. Olejkárstvo predstavovalo domáce spracovanie liečivých rastlín a ich následný predaj. K jeho nadregionálnemu rozmach prispelo pôsobenie jezuitského rádu v Kláštore pod Znievom, dostatočná surovinová základňa po okolí, ako aj rozvinuté tradície ľudového liečiteľstva v Turci. Znievski jezuiti boli známi svojou kláštornou lekárňou a produkciou rozmanitých olejov, extraktov a liečiv, ktoré sa využívali k liečeniu ľudí a domácich zvierat. Rozvoj turčianskeho olejkárstva bol teda akýmsi prirodzeným vyústením, keď ľudia z okolia Kláštora pod Znievom začali pripravovať rozmanité liečivé preparáty a oleje (vyrábali ich lisovaním alebo destilovaním) už z konca 17. storočia. Postupne sa olejkárstvo rozšírilo aj do susedných obcí (takmer 40), a to najmä Lazian, Slovian, Valče, Ležiachova, Žabokrek, Trebostova, Blatnice, Príboviec, Košťan, Belej a pod.

Najväčšej sláve sa olejkárstvo tešilo v priebehu 18. storočia, keď napríklad len v Kláštore pod Znievom sa mu venovalo cez stovku rodín. Sortiment, ktorý olejkári pripravovali a predávali, sa prispôsoboval dopytu, vychádzali však zo štyroch-piatich základných olejových produktov – kosodrevinový (získaval sa zachytávaním extraktu z narezaných mladých výhonkov), limbový, borievkový alebo terpentínový olej. Olejový sortiment časom obohatili o balzamy, kozmetiku a masti z medvedieho tuku.

K širšej propagácii olejkárstva využívali turčianski obchodníci rozmanité receptáre a knižky s liečivami, ktoré si dávali tlačiť v Sliezsku. Olejkári vandrovali zo svojím tovarom spravidla na jeseň, keď sa skončila doma žatva, a prichádzali z vandrovky pred jarnou hospodárskou sezónou. Turčianski olejkári boli známi po celej strednej a západnej Európe, na Balkáne i v Ázii a Rusku. Koncom 18. storočia sa ich ekonomická prosperita postupne znižovala z dôvodu mnohých vrchnostenských nariadení. Preto sa orientovali viac na východné trhy. V tomto období olejkárstvo dopĺňalo pestovanie a predaj šafranu a rozmanitých korenín, no postupne v priebehu 19. a 20. storočia sa prevrstvilo s predajom galantérneho tovaru.

Od druhej polovice 19. storočia bol podomový predaj liečiv, kozmetiky a bylín zakázaný, čo znamenalo fakticky zánik turčianskeho olejkárstva a šafraníctva. Tento typ podomového obchodu znamenal pre región v čase najväčšieho rozmachu neodškriepiteľný hospodársky prínos: turčianski olejkári zakladali účastinné a peňažné spoločnosti a prinášal aj rad inovácií a kultúrnych zvláštností z oblastí inoetnického a inokultúrneho pôsobenia tejto obchodnej vrstvy. Takýmto hmotným príkladom je posledná pamiatka na existenciu šafranického obchodovania ruský (sibírsky) dom v Blatnici (č. 12) postavený pod vplyvom sibírskej architektúry.

 

Ľudová architektúra Turca – rozmanitosť a variabilita

Tradičné formy stavebnej kultúry v Turci sa vyznačujú značnou materiálovou variabilitou a štýlovou rozmanitosťou. K tomuto prispel i fakt, že Turiec bol regiónom, ktorý sa rýchlo otvoril modernej meštianskej kultúre (vďaka kultúrno-spoločenskému rozvoju mesta Martin) alebo napríklad šafranickým inováciám. Takisto nemecký banícky element mal svoje architektonické zásady pri budovaní obydlí a v neposlednom rade aj využitie stavebného materiálu v regióne sa zrkadlili v mnohorakých podobách tradičnej stavebnej kultúry.

Typický turčiansky archetyp domu sa z regiónu vytratil už na konci 19. storočia. Pôvodne tu dominovala zrubová drevená architektúra, ktorá sa v priebehu 20. storočia zachovala už len v podhorských turčianskych obciach, aj to často len vo forme hospodárskych objektov. Vzhľadom na polohu regiónu je príznačné, že samotný Turiec je vlastne takou prechodnou zónou, kde sa stretávali prvky horskej a nížinnej architektúry. Práve situácia väčšiny sídiel na území turčianskej planiny predurčila intenzívnejšie využívanie hlinenej architektúry a s ňou naviazaných stavebných postupov. Z tohto dôvodu v regióne prevažoval hlinený trojpriestorový dom s priečelím situovaním do ulice a valbovou strechou, ktorú v staršom období pokrývali slamené šupky. Drevený šindeľ sa plošne presadil v Turci ako krytina až na konci 19. storočia. V priebehu 20. storočia sa už v plnej miere využívali ťažké pálené krytiny.

Z hľadiska konfigurácie sídiel v Turci takmer plošne prevládala v regióne ulicová zástavba, menej už potočné zástavby (Necpaly, Blatnica, Belá, Valča a iné). Podobnú zástavbu registrujeme aj v lokalitách situovaných popri obchodných komunikáciách – napríklad v Sučanoch, Mošovciach, Turanoch a pod. Typickým znakom pre jednostranné ulicové zástavby bol fakt, že opačný koniec ulice slúžil na radovú výstavbu dvojpodlažných sýpok, čím vznikali sýpkové kolónie za cestou (napríklad Belá, Dubové, Karlová a pod.).

K tradičným prejavom turčianskej architektúry patria murované vstupné brány, ktoré vytvárajú často rytmus dom-brána-dom-brána, atď. Spravidla sú napodobením rustiky a vytvárajú segmentový vjazd do dvora s dvojkrídlovými drevenými vrátami (Kláštor pod Znievom, Karlová, Belá, Necpaly, Lazany a pod.). Tento typ brán bol však výrazom skôr malomestského prostredia alebo zámožnejších sociálnych vrstiev obyvateľstva (napríklad z radov bývalých šafranícko-olejkárskych vrstiev). Nosné telesá vstupných brán boli vhodným priestorom na rozmanitú lokálnu ornamentiku. V podobnom duchu boli priečelné okná zdobené šambránami.

V južnej časti regiónu na území, kde pôvodne žilo nemecké obyvateľstvo, sa stavali poschodové domy s pavlačou (Sklenné, Turček, Horná Štubňa). Architektonický kolorit Turca dotvárali početné zemianske kúrie murované z kameňa. Podľa záznamov je v regióne zachovaných takýchto 26 obcí (Vrútky, Blážovce, Záturčie, Laclavá). K podobným lokálnym špecifikám patrí aj areál hĺbených pivníc na kopci za dedinou v Daňovej, nakoľko v lokalite bola príznačná vysoká hladina spodnej vody.

 

Turčianska kuchyňa

Základom rastlinnej produkcie bolo pestovanie obilnín a zemiakov. Pestovali sa najmä oziminy – pšenica a raž tu nazývaná žito, z jarín sa pestoval ovos a jačmeň. Jačmeň konzumovali vo forme menších krúp, nazývaných geršle, lohádza, alebo slúžil ako krmivo pre dobytok. Ovsom sa kŕmili kone. Z ražnej múky sa piekol chlieb. Do prvej svetovej vojny tu pestovali aj proso a pohánku. Múka a krúpy sa mleli vo vodných drevených mlynoch, ktorých bolo v Turci pred druhou svetovou vojnou okolo sedemdesiat.

Medzi bežné a jednoduché jedlá patrili obilninové kaše, najmä krúpová, prosná a pohánková, neskôr i kukuričná. Kaše sa jedávali na sladko i na slano, do kaše pridávali gazdiné škvarenú slaninku, údené sadlo s cibuľou, okorenila sa čiernym korením alebo majoránom. Po druhej svetovej vojne sa stala populárnou krupičná – grísová kaša poliata maslom a medom. Jedávali ju malé deti a ženy po pôrode. Obľúbeným jedlom boli žgance – uvarené krúpy sa zahustili múkou, masa sa po kusoch lyžičkou ukladala do misy, kde sa posypala bryndzou a poliala škvarenou údenou slaninou.

Obľúbené boli takmer každodenné cestoviny – drobky, mrvance, rajbanička, šifliky, rezance. V čase nedostatku múky a rozšírením produkcie zemiakov sa stali populárne halušky. Jedávali sa najmä s bryndzou alebo tvarohom. V Lipovci sa napríklad s obľubou jedli halušky dochutené slivkovým lekvárom a škvarenou slaninou.

K tradičným pečivám patrili pampúchy, fánky, opekance a lokše. Postupne sa rozšírila príprava palaciniek a doliek, ktoré sa dochucovali lekvárom, makom a tvarohom. Už v 20. rokoch 20. storočia chodili niektoré dievčatá do Hospodinskej školy vo Veličnej alebo Rodinnej školy v Martine, kde sa učili variť a piecť, a tieto svoje skúsenosti sprostredkovali gazdinkám vo svojom okolí.

Typickou zeleninou Turca bola repa, nazývaná kvaka, pestovala a konzumovala sa v každej rodine. Repa sa postrúhala, pridal sa pokrájaný zemiak, uvarila sa polievka, ktorá sa zahustila zápražkou na údenej slanine, ako i mliečnou zátrepkou. Jedla sa so zemiakovou babou. Zo strukovín sa darilo najmä fazuli. Jedla sa uvarená s jačmennými krúpami, so sušenými slivkami, s jablkami a cesnakom, so zemiakmi a chlebom.

Mlieko a mliečne výrobky boli podstatnou zložkou stravy. Rozšírením ovčiarstva sa prirodzene stali každodennými jedlami i výrobky z ovčieho mlieka. V roku 1917 bola v Štubianskych Tepliciach (dnešné Turčianske Teplice) založená bryndziareň, do ktorej vozili syr na spracovanie z celého Turca. Bryndza sa z fabriky rozvážala železnicou po celom regióne. Výroba oštiepkov bola zriedkavejšia. Napríklad bača z Folkušovej robieval zo syra v drevených formách kohútiky a jeljenky. V Krpeľanoch a Sklabini sa zvyklo stĺkať i ovčie maslo.

Turiec, nazývaný Turčianskou záhradkou, býval pohostinným krajom, ktorý svojich návštevníkov vítal čerstvým chlebom, slepačou polievkou, pečenou jahňacinou, pirohmi a hruškovým lekvárom, lokšami, mrežovníkom. Región patril k tým, ktoré boli otvorené novinkám, veď tisíce jeho obyvateľov odchádzalo každoročne do sveta za obchodom a doma sprostredkovali nové poznatky a vedomosti aj z oblasti kulinárnej kultúry. K tomu prispievala i vrstva zemanov, ktorí sa vo svojich kuchyniach snažili držať krok s meštianskou kultúrou a bývali vzorom pre roľnícke vrstvy obyvateľstva.

 

 

Recepty turčianskej kuchyne

 

Bryndzová polievka s kôprom

200 g zemiakov očistíme, pokrájame a dáme variť do osolenej vody s lyžičkou rasce. V miske vymiešame 150 g bryndze a 2 dl mlieka a pridáme čerstvý nasekaný kôpor, alebo pažítku. Masu primiešame do vody k zemiakom, okoreníme.

 

Rezance so slivkovým lekvárom a škvarkami

Z 250g polohrubej múky, 1 vajca, vody a soli vypracujeme cesto, ktoré rozvaľkáme a pokrájame na hrubé rezance. Cestovinu dáme variť do vriacej vody, precedíme, prepláchneme studenou vodou. Slivkový lekvár rozriedime s prevarenou vodou, premiešame, zohrejeme a vlejeme na rezance. Na tanieri nalejeme na každú porciu roztopenú masť z údenej slaniny so škvarkami a posypeme práškovým cukrom.

 

Bočpor

Do slanej vody dáme variť koreňovú zeleninu, celé čierne korenie a nové korenie, bobkový list, klinčeky, muškátový orech a tymián. Cibuľu pokrájame, speníme na masle, pridáme očistené posekané hydinové žalúdky, srdcia, pečienky, krky, krídla a krátko podusíme. Zalejeme vývarom zo zeleniny, varíme do mäkka. Krídla a krky vyberieme, oberieme mäso a vložíme späť do hrnca. Vzniknutú omáčku zatrepeme sladkou smotanou, pridáme sušené slivky a podľa chuti pochutíme octom.

 

Hriatô

Zohrejeme 2 dl medu, pridáme trochu masti, prilejeme 0,5 l čistej pálenky. Všetko dobre premiešame, prehrejeme a podávame teplé.

 

 

 

Turčiansky Jánošík a Siakeľovci

Blatnickí rodáci Daniel a Jaroslav preslávili rodnú obec i Slovensko po celom svete vďaka svojmu filmu Jánošík. Daniel Siakeľ sa narodil 25. 1. 1886 v Blatnici. Po vyučení za strojného zámočníka v Budapešti odišiel v roku 1905 do USA, kde pracoval vo firme na spracovanie filmov Seling Plyscope Co. Okolo roku 1924 skonštruoval zvukový projekčný aparát a robil pokusy s farebným filmovým materiálom. Jeho brat Jaroslav sa narodil 4.1. 1896 tiež v Blatnici a v roku 1912 sa vybral za bratom Danielom do USA. Počas prvej svetovej vojny absolvoval kurz leteckej fotografie, neskôr zhotovoval krátke dokumentárne i hrané filmy. V Chicagu bola založená Tatra Film Corporation za účelom nakrúcania filmov v starej vlasti. Nakrúcaním poverili bratov Siakeľovcov – Daniel sa postavil za kameru a Jaroslav sa chopil režírovania. Do filmovania sa pustili začiatkom leta 1921. Hlavnou postavou ich filmu bol slovenský ľudový hrdina Jánošík (stvárnil ho český herec Theodor Pištek) a náklady na realizáciu dosiahli 14 500 dolárov. Premiéry mal 25. 11. 1921 v Prahe, 1. 12. 1921 v Chicagu a 3. 1. 1922 v Žiline.

Tento film sa však „stratil“ a celých 50 rokov sa považoval za nenávratne stratený, až ho objavil vo svojej chicagskej garáži jeho pôvodný producent Ján (John) Závodný, ktorý značne poškodenú „americkú“ kópiu venoval Slovenskému filmovému ústavu. Časti filmu boli také zničené, že na nich nebolo vidno obraz, ale aj tak ide o jeden z najvýznamnejších filmov. Vo svojej dobe vôbec nezaostával za svetovou produkciou. Smelo ho môžeme porovnávať s najväčšími filmami svojej doby. Hoci dnes pôsobí miestami „amatérsky“, boli v ňom použité mnohé techniky, ktoré sa neskôr začali využívať aj inde.

Vďaka Jánošíkovi sa Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film. V roku 1995 bol zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

 

 

Múzeum slovenskej dediny

Múzeum slovenskej dediny v juhovýchodnej časti Martina v lokalite Jahodnícke háje je rozsahom expozície najväčším múzeom v prírode na Slovensku. Slovenské národné múzeum v Martine ho buduje od druhej polovice 60. rokov 20. storočia ako celoslovenskú expozíciu tradičného ľudového staviteľstva, bývania a spôsobu života na Slovensku v období druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia. Prvýkrát bolo múzeum sprístupnené návštevníkom v roku 1972. V expozičnom areáli múzea sa na ploche 15,5 ha nachádza takmer 150 obytných, hospodárskych, technických, spoločenských a sakrálnych stavieb z regiónov Kysuce – Podjavorníky, Orava, Turiec, a Liptov. Časť objektov je interiérovo zariadená a sprístupnená návštevníkom. Sú to roľnícke usadlosti s obytnými a hospodárskymi stavbami, solitéry technických, spoločenských a sakrálnych stavieb. Súčasťou návštevníckej prehliadky je aj expozícia Romano drom (Cesta Rómov) Múzea kultúry Rómov na Slovensku, ktoré zároveň sídli v areáli Múzea slovenskej dediny. Od roku 1991 múzeum pravidelne organizuje programové podujatia s ukážkami tradičnej ľudovej výroby, remesiel, zvykoslovia a folklóru. Termíny ich konania sú zverejnené na internetových stránkach múzea. K najnavštevovanejším podujatiam v uplynulých rokoch patria Michalský jarmok, Detská nedeľa, Vianoce na dedine alebo Veľká noc na dedine.

 

Náhodné články...

Dunajec – istota vodákov Miroslav Herchl

Na Pravnáč Karol Mizla

Tanec bol jeho vášňou Anna Sláviková

Dolina Domanižanky Radoslav Orávik

Myjavský región Martina Bocánová, Katarína Slobodová Nováková, Martin Priečko

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk