Film celoživotne prirastený k srdcu

Číslo: 2017/94/9-10 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Rozhovor Strana: 4
Autor: Zuzana Kollárová
Autor fotiek:

Film má v krvi. A to doslova. Jeho otec v čase normalizácie robil zakázané filmové projekcie, a tak je jeho život od detstva úzko spätý s filmom. Vždy mu išlo o záchranu nášho filmového dedičstva, aby slovenské filmy boli prístupné súčasným divákom a ostali zachované budúcim generáciám. Bol jedným z hlavných zakladateľov Asociácie slovenských filmových klubov, v súčasnosti je jej čestným predsedom. Stál pri zrode Medzinárodného filmového festivalu Febiofest a na Slovensku je dodnes jeho riaditeľom. Významnou mierou sa zaslúžil o oživenie bratislavského klubového kina Lumière a pričinil sa o vybudovanie moderného digitalizačného pracoviska. V Slovenskom filmovom ústave pracuje vyše tridsať rokov a na pozícii jeho generálneho riaditeľa je už takmer dvadsať rokov. Na jeho práci je vidieť, že ju vykonáva  celým svojím srdcom. Tento rok v auguste oslávil šesťdesiat rokov. Peter Dubecký.

dubeckypeterphoto.jpg 


Narodili ste sa v Bratislave, kde žijete dodnes. Ako si spomínate na detstvo v Starom Meste?

Keďže som sa narodil v roku 1957, dalo by sa povedať, že som povojnové dieťa. Bývali sme v pokojnej vilovej štvrti v starej Bratislave na Novosvetskej ulici. Všade naokolo boli veľké záhrady. My deti sme chodievali do neďalekého Horského parku, ktorý bol pre nás pokojným miestom. V záhrade sme mali s bratom aj povinnosti, napríklad oberanie čerešní, sliviek, jabĺk, nejaké tie hrabačky, ktoré som v neskoršom veku až tak neobľuboval. Preto som celkom rád, že v rodinnom dome som už neskôr nebýval J. O päť rokov starší brat ma brával do partie detí v predškolskom a školskom veku na všetky tie chlapčenské „prekáračky“. Futbal sme chodili hrávať k pamätníku francúzskych partizánov na Murmanskej výšine, je to pomník so štyrmi kamennými levmi, a odtiaľ sme rovno videli, ako sa stavia Slavín. Detstvo v tejto časti Bratislavy bolo veľmi príjemné. Tu som sa zoznamoval nielen so svetom, ale aj s nástrahami, ktoré na každého z nás v živote čakajú.

Chodievali ste na prázdniny aj po Slovensku?

S rodičmi sme cestovali hlavne do Martina, pretože tam bývala naša rodina. Odtiaľ sme s otcom chodievali na Martinské hole, kde som sa učil lyžovať. Boli to staré, ťažké drevené lyže. Vôbec neviem, či to malo aj nejaké hrany. V tých časoch nebolo vzácnosťou, že napadlo aj meter a pol snehu. Dokonca aj v Bratislave blízko nášho domu veľakrát nebola zjazdná cesta. Raz napadlo toľko snehu, že neboli mechanizmy, ktoré by ho dokázali odhrabať. Sánkovali sme sa zo štyroch levov až dole na Palisády, čo je dnes nepredstaviteľné. Keď to  niekomu rozprávam, tak mi ani neverí. V lete sme chodievali s rodičmi do Nízkych Tatier, boli sme na Ďumbieri, prechodili sme Chopok, navštívili Štefánikovu chatu...

Máte aj v súčasnosti obľúbené miesto na Slovensku, kam rád chodievate?

Mojím obľúbeným miestom je chalupa na Nižnej Boci, chodievam tam už asi tridsať rokov. Dnes je táto chalupa kultúrnou pamiatkou, nemá komíny, kúri sa len do strechy, do šindlov, to je rarita vec. Nízke Tatry vždy boli a doteraz pre mňa sú najväčšou oázou, kde sa cítim najlepšie. Tradične na Štefánikovu chatu musím tri či štyrikrát do roka určite vyjsť. Tiež na Rovnú hoľu, do Bacovského sedla, celkom samozrejmá je pre mňa prechádzka medzi Nižnou a Vyšnou Bocou, ku Chate Kamenica, U Beťára si dať „koreňovicu“, v zime je tu zase výborná lyžovačka. Všetko toto patrí k základným insígniám života, ktoré človek na Nižnej Boci má. V týchto miestach v Nízkych Tatrách sme strávili dovolenky, mnohé sviatky, k tejto lokalite sa takisto hlási aj môj syn. Tu sa cítim veľmi dobre.

Váš otec Vladimír Dubecký bol dlhoročným pracovníkom Československej televízie a organizátor filmových projekcií, ktoré navštevovali viaceré generácie.

V šesťdesiatych rokoch boli môj otec a pán Trachta v podstate kľúčovými osobami, ktoré istým spôsobom určovali smer televízneho vysielania na Slovensku. Dalo by sa povedať, že otec patril k zakladateľom televízie na Slovensku, aj keď predtým krátky čas pôsobil na Novej scéne. Bol veľkým milovníkom filmu, cestovali sme s ním autom po filmy do Jablonca nad Orlicí, kde mal známeho súkromného zberateľa. Od neho si požičiaval filmy a potom doma robil dve-tri projekcie toho istého filmu a pozýval na ne ľudí k nám domov. V iných domácnostiach  mávajú ľudia  veľa kvetín, my sme mali po chodbách kade-tade filmy. Mama z toho bola nešťastná.

Zakázané filmové premietania boli v tých časoch oázou slobody...

Na filmových projekciách, ktoré otec doma organizoval, sme mali možnosť stretávať sa so zaujímavými a významnými ľuďmi, hercami, filmármi. Premietal na 16-ke, 35-ke, širokouhlé filmy, dokonca aj „horľavé“ filmy (podklad filmového pásu bol vyrobený z prudko horľavého materiálu). Vtedy som mal možnosť prvýkrát sa stretnúť s pánmi Lasicom, Satinským, so Zorou Kolínskou a s mnohými ďalšími zaujímavými ľuďmi. Život na Novosvetskej v Bratislave mal takú vlastnú autonómiu. Povedal by som, že to boli tzv. filmárske „dejchánky“. Popíjalo sa a fajčilo, v tej dobe sa fajčilo všade. A fajčilo sa aj pri domácich projekciách pri horľavých filmoch. Bolo šťastie, že sme doma nevybuchli. V súčasnosti horľavý film na území Bratislavy nielen že nemôže byť skladovaný, nemôže sa tu ani vyskytovať. Existuje ešte pár horľavých filmov na Kolibe, ale dnes sú už všetky slovenské filmy prepísané na nehorľavé podložky. Niektorí súkromní zberatelia možno ešte majú takéto filmy schované na povale. Tieto zážitky z detstva sú pre mňa veľmi milé, príjemné, rodičia sa o nás príkladne starali. Aj keď som mal veľmi konzervatívnu výchovu. Filmy, ktoré mali v televízore hviezdičku, som nemohol pozerať. To sú veci, ktoré sú možno na jednej strane dobré, na druhej strane som závidel spolužiakom, ktorí v škole rozprávali, čo videli. A ja som bol tak ticho, v ústraní...

Vaše profesijné smerovanie potom zákonite mierilo k filmu. Aké boli vaše pracovné začiatky?

Po skončení gymnázia som pracoval v antikvariáte. Knižky vždy boli  a stále aj sú mojou vášňou. V tom čase sa knižky veľmi ťažko zháňali. Existencializmus, Kafka, Joyce... Antikvariát na Mickiewicovej ulici bol dobrou príležitosťou doplniť si knižnicu, vlastne všetky peniaze, čo som mal nasporené, som vtedy dával do kníh. Po základnej vojenskej službe som nastúpil do Ústrednej knižnice Slovenskej akadémie vied a zároveň som začal robiť s Petrom Paniakom filmový klub vo V-klube. Neskôr som sa stal predsedom filmového klubu, ktorý začal robiť veľké celoštátne podujatia a semináre filmových klubov. Založili sme Fórum mladého filmu, čo bol na tú dobu veľmi liberálny filmový festival, kde sa premietali zakázané filmy. Na ňom sa uvádzali nové československé premiéry – hrala sa tam Pražská pětka, Džúsový román, Propast Jana Svěráka. Festival významnou mierou pomáhal odbúravať silný postnormalizačný vplyv, ktorý vtedy v Československu vládol. Bola to taká príjemná oáza, stretávali sa tu režiséri ako František Vláčil, Štefan Uher, spolu stáli v rade na víno. „Véčko“ poskytovalo neuveriteľné genius loci. Neskôr som pracoval na vedeckovýskumnom oddelení, kde som sa venoval dejinám kinematografie, aj v archíve. V roku 1985 som nastúpil do Slovenského filmového ústavu. Rád spomínam na toto pekné obdobie, v tom istom roku sa mi narodil aj syn Peter.

Po roku 1989 nastúpilo obdobie mečiarizmu, ktoré kultúre a filmu neprialo.

Ako spomínate na toto obdobie?

Po roku 1989 sme s Martinom Cieľom a Petrom Nágelom cestovali po Slovensku a premietali zakázané filmy. Najazdili sme asi 5 000 kilometrov na starom žiguláku v kufri plnom filmov, ktoré ľudia na mnohých miestach videli prvýkrát. Filmy, ktoré nejakým spôsobom ukazovali pokrivený režim komunizmu a normalizácie, premietali sme napríklad Čierne dni, príchod Rusov v 1968... Bol som vedúcim filmového archívu v novozriadenej inštitúcii Slovenského filmového ústavu (SFÚ). No a prišlo potom obdobie mečiarizmu, ktoré bolo veľmi ťažké, kruté a veľmi zložité tak pre kinematografiu, ako aj pre filmový ústav a vôbec pre celú spoločnosť. Po jeho páde som od vtedajšieho ministra kultúry dostal ponuku viesť filmový ústav. V novembri 1998 som bol poverený jeho vedením a o rok neskôr som vyhral konkurz na generálneho riaditeľa. Bola to pre mňa veľká česť, mne ako osobe, ktorej je film celoživotne prirastený k srdcu, aj vďaka otcovi a výchove, ktorú som doma mal. Filmovému ústavu som vtedy venoval 16 až 18 hodín denne. V danej dobe bolo kľúčové, že sa nerozkradli filmy a filmové práva, a že sa budova filmového ústavu zachránila. Tieto určujúce kroky smerovali k stabilizácii slovenskej kinematografie. Inštitúcia SFÚ dostala nový tvar, novú náplň, čo si veľmi vážim.

Čo vás na filmovej práci najviac teší?

Myslím si, že je famózne, ako sa deje prerod z analógového na digitálny systém. Tie nulky a jednotky, to je niečo úplne neuveriteľné. Podarilo sa nám pri SFÚ vybudovať moderné digitalizačné pracovisko. Čo je v strednej a východnej Európe ojedinelé. Digitalizovali sme film Obecná škola Jana Svěráka, kompletne sme robili na digitálny signál celý zvuk. Teraz sme napríklad digitalizovali film nášho jediného oskarového režiséra Jána Kadára Obchod na korze. Je to naozaj krásny zážitok vidieť filmy zachované v digitalizovanom, reštaurovanom novom stave.

Po rokoch sa filmovému ústavu podarilo obnoviť aj činnosť v bývalom Charlie centre v Bratislave. Dnes je tamojšie kino Lumière jedným z najnavštevovanejších klubových kín...

Veľmi ma teší, že kino Lumière má takú návštevnosť a dobrú pozíciu medzi klubovými kinami. Diváci sa v Lumièri stretnú s kvalitným filmovým umením, európskymi snímkami, ale aj s pôvodnou slovenskou tvorbou. Myslím, že tento rok možno budeme mať v kine 100 tisíc divákov. Aj vďaka tomu, že slovenská kinematografia má tento rok už jeden milión divákov, a to je len august.

Asi pre vás obligátna otázka, ale predsa. Aký je váš obľúbený slovenský film?

Takúto otázku dostávam naozaj často a mám na ňu aj problém odpovedať. Obľúbených filmov mám samozrejme veľa. Na druhej strane je otázka nejakej preferencie, ktorú potom niektorý zo žijúcich tvorcov povie – vtedy si povedal tento, teraz hovoríš iný. Určite by som vyzdvihol tvorbu šesťdesiatych rokov – filmy Dušana Hanáka 322 alebo Obrazy starého sveta, Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade či Ľalie poľné, alebo Kristove roky a Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska. Tieto filmy sú pre mňa akýmsi základom. Nehovoriac o Solanovom Boxerovi a smrť, Prípad Barnabáš Kos alebo Kým sa skončí táto noc či Uhrove Slnko v sieti, Organ a Tri dcéry. Alebo Grečnerov Drak sa vracia. Všetko sú to nádherné filmy. Mám tiež veľmi rád Trančíkove dokumentárne filmy – Fotografovanie obyvateľov domu, Trizna, Šibenica. Je u nich tá príjemnosť, že sa k týmto filmov radi vraciame a tiež, že sa dnes stávajú predmetom digitalizácie a reštaurovania. V novom šate, v novom digitalizačnom móde sa staršie filmy sprístupňujú aj pre súčasných divákov. Dobrých slovenských filmov je naozaj veľa, nevraviac o animovaných filmoch, napríklad celá tvorba Viktora Kubala. Slovenská kinematografia je na jednej strane veľmi mladá, ale s významnými autormi a dielami, ktoré sú súčasťou európskeho priestoru a niektoré dokonca i svetového.

V súčasnosti vzniká stále viac slovenských filmov. Na ktorý slovenský film by sa mali diváci prísť určite do kina pozrieť?

Všetky slovenské filmy sú výborné J. V artovej rovine, ktorá nemá takú veľkú divácku návštevnosť, spomeňme film Koza alebo Out. Na druhej strane sú divácky veľmi hodnotné filmy v súčasnosti napríklad Bebjakova Čiara alebo Solčanskej Únos. Žánrová rôznorodosť súčasnej slovenskej kinematografie prispieva k tomu, že si konečne slovenský film našiel svojich divákov. Nie je to o obľúbenosti či neobľúbenosti, ale o tom, že dnes divák úplne prirodzene dáva prednosť nášmu lokálnemu príbehu, lokálnym hercom, atmosfére. Ak dnes hovoríme napríklad o Čiare, slovenský divák si radšej pozrie príbeh zo slovensko-ukrajinskej hranice, ako by mal pozerať rovnako možno dobre natočený akčný film z mexicko-amerického pohraničia. Je to dosť dôležitý posun, mení sa pohľad divákov, aj mladých divákov. Určujúcimi filmovými divákmi sú mladí ľudia vo veku medzi 16 až 25 rokom. Je sociologicky dokázané, že pokiaľ sa dvaja mladí ľudia rozhodujú ísť do kina, napríklad chlapec s priateľkou, tak vždy priateľka určí, aký film si pozrú. Čo je celkom zaujímavý moment. Musím uznať, že tie priateľky sa rozhodujú dobre

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk