Premena (s)púšte

Číslo: 2018/95/7-8 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Významné lesnícke miesta Strana: 48
Autor: Ján Mičovský
Autor fotiek: archív Rudolfa Midriaka

Aj náhliaci sa pocestný v týchto miestach obvykle aspoň na chvíľu oprie zrak o hradbu vápencových zrázov. Niet divu, sú fotogenické. Slovenský kras nad gemerskou obcou Hrhov nám ponúka neobvyklý typ neprístupnej krajiny, ktorej história si zaslúži, aby sme sa tu aspoň na krátko pristavili. Pokúsim sa vás teraz k takémuto rozhodnutiu inšpirovať.

5.jpg 


Strmé južné svahy nad Hrhovom patria krasovej planine Horný vrch. Začiatkom 14. storočia sa vplyvom expandujúcej valašskej kolonizácie začal ich zelený príkrov postupne strácať. Pričinil sa o to masívny výrub stromov, pastva svíň i kráv, neskôr aj zakladanie viníc. Keď sa k takto obhospodarovaným zemiam pridala ničivá trpezlivá vodná i veterná erózia, nastala masívna devastácia územia. Zanikla nielen zeleň stromov a krov, ale vo veľkom rozsahu ustúpila aj pôda. Na výmere 2 000 ha sa do smútku zahalila neživá skala. Tento stav už sama príroda nemohla zvrátiť, naopak, zákony erózie ho ešte prehlbovali. Až v polovici 20. storočia prichádza človek – lesník s nápadom zalesniť nezalesniteľné. Ak sa mal tento bizarný úmysel premeniť na skutočnosť, bolo treba naň použiť aj netradičné postupy. K tým najneobvyklejším patrila pyrotechnická metóda. S pomocou výbušniny sa do skaly vystreľovali až meter široké jamy, do ktorých sa autami navážala zemina. Tam, kde sa autá už nedostali, vynášala sa zem v  košoch na chrbtoch. Aby sa neodplavila, na spodnej strane jám sa z vystreleného skália stavali prehrádzky. Do takto pripraveného terénu sa vysádzali rôzne dreviny. Robilo sa to aj formou hniezd – skupín viacerých sadeníc, ktoré si poskytovali na rozpálenej skale vzájomnú podporu. Sadili sa viaceré druhy drevín – dub, višňa, jarabina, drieň, lipa, hrab, jaseň, no ako najúspešnejšia sa v skalnej (s)púšti presadila nepôvodná borovica čierna. Odvtedy sa tu udial malý zázrak – často len niekoľko centimetrové sadenice vyrástli do mnohometrových stromov. Mŕtva skala ožila a svahy, ktoré boli hrozbou i ohyzdou, sa po stáročiach opäť premenili na les. Erózia sa zastavila, z opadaného lístia i ihličia sa vytvorila súvislá vrstvička životodarnej pôdy. Nebezpečenstvo vodných prívalov či padania skál takmer zaniklo. Členovia lesníckeho stavu, ktorého sedemstoročná história má pôvod v múdrych panovníckych ediktoch, sa opäť osvedčili nielen ako zdatní hospodári a ochrancovia krajiny, ale tentoraz aj doslova ako jej záchrancovia.

            Lesníci zo štátneho podniku Lesy SR vyhlásili túto lokalitu v máji 2018 za už 49. významné lesnícke miesto. Dostala názov (Ne)spustnuté hrhovské pôdy. Systém vyhlasovania významných lesníckych miest, ktorému ako vzor poslúžilo UNESCO so svojím svetovým prírodným a kultúrnym dedičstvom, odborne spravuje Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene. Súčasťou slávnostného vyhlásenia bolo aj spomínanie profesora Ladislava Tužinského na svojich kolegov, lesníckych vedcov – profesora Dušana Zachara (1926 – 2014), profesora Rudolfa Midriaka a inžiniera Jána Liptáka, ktorí z tunajších výskumných plôch odvodili nemálo objavných záverov umožňujúcich lepšie poznanie prírodných procesov.

            Ale ako hovorí satirik – každý dobrý skutok musí byť po zásluhe potrestaný. Takejto procedúre sa nevyhol ani tunajší neobvyklý zalesňovací počin gemerských lesníkov. Použitie výbušnín i nepôvodnej borovice čiernej, a to dokonca na území, ktoré je dnes národným parkom, sa občas stáva predmetom kritiky niektorých ľudových ekológov. Treba im za to paradoxne poďakovať, lebo nám umožňujú hľadať odpoveď na otázku, aká je primeraná miera nedokonalých ľudských zásahov do nespornej dokonalosti prírody. Nepoužiť tu zjavne drastickú zalesňovaciu metódu a nevysádzať aj nepôvodnú drevinu by síce bolo ekologicky čisté riešenie, táto ortodoxnosť by však mala smutný dôsledok – pretrvávajúcu mŕtvu krajinu. Preto je na tomto mieste vhodné zamyslieť sa nad významom práce lesníka, ktorej sa s neznalosťou histórie občas prisudzuje zištný charakter (nemožno povedať, že vždy nezaslúžene...) . Naše úvahy tu však môžeme nasmerovať do ešte širších súvislostí smerujúcich k poznaniu vážnych dôsledkov neuvážlivého ľudského konania. Vôbec sa to pritom nemusí týkať len kedysi beznádejne spustnutých hrhovských pôd...

            Ak som vás týmto presvedčil, že návšteva Hrhova by nemusela byť zbytočná, potom vedzte, že najkrajší výhľad na hrhovskú hradbu vám poskytne lúka hneď vedľa cintorína. Nájdete na nej aj peknú informačnú tabuľu, typickú pre označovanie významných lesníckych miest. Ak by sa vám takýto cieľ predsa len málil, čosi ešte pridám: neďaleko sa nachádza 14 metrov vysoký výdatný vodopád. Takýto výtvor uprostred obce! Nuž, skúste cestou z Košíc do Rožňavy odbočiť nielen do slávnej Zádielske doliny, ale aj do Hrhova. Táto útulná obec nám dobre uchopiteľným spôsobom ponúka neobvyklé poznanie.

Náhodné články...

V Stolických vrchoch Róbert Verseghy

Nestor slovenskej pop hudby Anna Sláviková

Z Nitry do Trnavy (2) Jaroslav Rezník

Muráň Richard Wetter

Neboli nájdené žiadne výsledky.
Neboli nájdené žiadne výsledky.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk