S deťmi v Malých Karpatoch

Číslo: 2018/95/7-8 Diskusia: žiadne komentáre
Rubrika: Deti a príroda Strana: 38
Autor: Viera Poláková
Autor fotiek: Viera Poláková

Nielen veľhory volajú po zdolávaní svojich vrcholov, nás s malými deťmi zlákali vrcholy Malých Karpát ležiace na Západnom Slovensku. Podarilo sa nám postupne zdolať všetkých sedem značených sedemstoviek. Výstupy na tri z nich (Vysoká 754 m, Homoľa 709 m a Vápenná 752 m) sú opísané v tomto článku.

img-1621.jpg 


Vysoká

Jedno sobotné ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného počasia a  zatúžila som vyliezť na vrchol Vysokej, ktorú mám rada pre jej neodolateľný výhľad a príjemnú atmosféru. Hneď som aj vymyslela, ako si skrátiť úvodnú asfaltovú trasu, čo sa ťahá dolinou hlboko do lesa. Odvezieme sa na bicykloch!

Z domu sme vyrazili až o jedenástej, kým sme všetko  namontovali a nabalili do auta. Keď sme napokon dorazili na Zochovu chatu (známe rekreačné stredisko nad mestom Modra a východisko rôznych turistických trás), pripojili sme na bicykel cyklovozík, nosiče sme si dali na chrbty a takto nevšedne vystrojení sme konečne nastúpili na trasu. Hneď na jej začiatku  nás čakalo stúpanie,  teda aj test, kto z nás to má ťažšie. Moja polovička, ktorá ťahala 40-kilový náklad, alebo ja na babkinej eske? Pohodlná asfaltka postupne prešla do spevnenej cesty a vlnkami lesa sme striedavo stúpali a klesali. Po čase sa krajina na pravej strane lesa otvorila a  konečne sme uvideli kúsok z okolitých kopčekov. Naľavo sa na chvíľu zjavila tmavá roklinka so zurčiacim potôčikom a potom nás čakalo posledné stúpanie, až sme začuli akési hlasy. Sme na Hubalovej! Vítala nás skupinka postarších pánov, ktorí putovali cez kopce do Sklenej huty.

Kým sme prebaľovali veci z bicyklov do nosičov, deti preskúmali drevené lavičky, kamene, drevo pripravené do ohniska a popritom veselo pobehovali hore dolu. Keď sme ich naložili do nosičov na chrbát a začali stúpať hore kopcom, bolo už dvanásť hodín. Stúpanie bolo v úvode strmšie, ale potom sa kopec položil a jedinou prekážkou nám boli spadnuté stromy, tie sme však pohodlne obišli. Po chvíli sme sa napojili na červenú trasu, aby sme z nej zasa po pár sto metroch odbočili a klesali pod vrchol Vysokej. Ako sme kráčali lesom, zrazu som si všimla, že sú tu akési iné stromy a zvláštna atmosféra. Až keď som sa lepšie rozhliadla, pochopila som prečo. Boli sme v „pralese“! Pred nami stálo  zopár starých stromov s mohutnými kmeňmi, ktoré zub času originálne vyzdobil. Po pár metroch sme už opäť kráčali „obyčajným“ lesom. A potom prišlo to pravé stúpanie. Najprv priamo do kopca a po chvíli serpentínovým chodníkom popod skalky cez chrbát svahu. Prekvapilo nás, že pôvodný chodník je tu zaváľaný stromami a ten improvizovaný je veľmi strmý, zemitý a za dažďa pravdepodobne vôbec neschodný. Keď sa chodník opäť položil a ocitli sme sa tesne pod vrcholom, omráčila nás akási vôňa. Čo to je? A potom nám svitlo. Medvedí cesnak J. Kopce sa ním krásne zazelenali. Prešli sme okolo „bosorkinho“ stromu s jaskynkou uprostred a vystúpili skalnatým exponovaným hrebienkom až na vrchol Vysokej. Pod vrcholovým krížom sedel zamyslený párik a hľadel do diaľky. Deti sme zložili ďalej od skalnatého zrázu a kochali sme sa okolím. Viditeľnosť nebola úplne dokonalá, ale hrebene lesa boli pekne vykreslené. Nevedela som sa rozhodnúť, ktorý fotografický záber bude lepší, či pozadie so skalnatým hrebienkom Vysokej, alebo iba pozadie s krížom... a tak som nafotila všetko. Popritom som zabudla, že deti sú už poriadne hladné a o chvíľu už hltali maslový chlieb s paradajkami.

Posilnení a oddýchnutí sme prešli po skalnatom hrebienku Vysokej na druhú stranu. Deťom sa tu zapáčil veľký kameň a rozhodli sa ho preliezať. Neďaleko som objavila trsy snežienok, ktoré dole už dávno odkvitli, a drobné žlté kvietky. Výstup skalkou naspäť k vrcholovému krížu si deti vychutnali a na vrchole im v  očiach svietilo hrdinstvo. Nezabudli sme sa zapísať do knihy výstupov a deti do nej nakreslili svoje obľúbené dúhy. Turistov sa medzičasom nakopilo, ale keď sme okolo druhej poobede odchádzali, boli sme tu opäť sami. Nabažení krásnych výhľadov a pohody s deťmi, s vreckami plnými rôznych drobných kamienkov, sme začali zostupovať pomaly dolu. Po klesaní nás čakal ešte krátky výstup, kde nás obehli turisti so psom a potom sme už boli späť na Hubalovej. Moja polovička prekladala veci z nosičov do bicyklov, my s deťmi sme šli k neďalekému prameňu vody s krásnou červenou strieškou. Keď som im umývala ruky, pišťali, voda bola taká riadne horská. Myslela som si, že cestou k autu deti konečne zaspia. Nestalo sa, a keď sme prechádzali okolo detského ihriska, ožili, akoby  celý deň oddychovali. Napokon sme domov dorazili až o šiestej večer. Uťahaní, ale spokojní J.

 

Veľká Homoľa

Niektorú ďalšiu nedeľu sme sa neskoro poobede vybrali na Veľkú Homoľu. Boli sme zvedaví, ako vyzerá bez rozhľadne, ktorú demontovali iba pred pár mesiacmi. Zvedaví sme boli aj na samotný výstup, mala to byť totižto naša prvá túra bez nosenia detí. No a aká pohoda nastala! Namiesto dvadsaťkilovej batožiny sme zrazu niesli iba malý batôžtek s vodou, proviantom a bundami pre deti.

Naše deti však zjavne takú pohodu nemali, pretože už po pár metroch stúpania lúkou ponad Zochovu chatu zamrnčali: „Mami, ja už nevládzem!!!“ Vedela som, že za lúkou sa stúpanie zmierni, a tak som ich motivovala na rôzne drievka, paličky, kamienky a oddych pri rázcestníku. Zabral však až prísľub, že cez ďalší veľký kopec ich podnesieme. Keď sme úspešne vyšli hore nad lúku, pozrela som za seba ponad les na okolité kopce. Mám tento výhľad rada, pretože sa naskytuje už po pár minútach výstupu. V tieni lesa sme pokračovali príjemným chodníkom ďalej a deti pod nohami objavovali malé skalky a drievka. Pod hvezdárňou nás čakal tradične rozbahnený chodník a za ním drevený altánok, ktorý deti detailne preskúmali. Na križovatke ciest potom dostali úlohu, aby pomocou turistickej značky určili, ktorým chodníkom vedie naša trasa ďalej. No, jedna sa vybrala doprava a druhá pokračovala rovno ;-).

Začali sme opäť stúpať a ja som objasňovala, na čo slúži neďaleká hvezdáreň. Na niekoľkometrovom strmšom úseku sme deti niesli a s motiváciou ovocnej tyčinky sme prišli ku lavičke s rázcestníkom. Slnko presvitalo pomedzi stromy a vytváralo na lesnom chodníku malé svetlé okienka. Bolo nezvyčajne ticho, čo dodávalo prírode akýsi tajomný nádych. Keď sa za zákrutou zjavil posledný rázcestník, vedeli sme, že o chvíľu budeme pod vrcholom kopca. Pozreli sme sa spod strminy hore a uvideli „nič“. Zvláštne. Toto miesto stratilo svoju tradičnú dominantu, drevenú konštrukciu zdobenú lesom, so siluetou človeka pri nej, či so západom slnka v nej. Na záver nás čakala tá najnáročnejšia časť výstupu – strmý úsek, ktorý dá zabrať aj dospelému. Deti sme si zobrali na ruky, ale tie sa po chvíli vypýtali na zem, a tak väčšiu časť ťažkého úseku zdolali celkom samy! Tak toto sú už ozajstné turistky! Keď sme dorazili na vrchol, bolo už pol siedmej. Napriek pokročilej večernej hodine bolo veľmi príjemne. Urobila som deťom vrcholovú fotografiu s výhľadom ponad les a chodník, ktorým sme vystúpili. A potom sme s úžasom pozerali na zvyšky rozhľadne. Všetko drevo bolo preč, ostala len železná konštrukcia. Žeby pre potreby novej rozhľadne? Deti jedli, pili a potom sa začali naháňať a napokon preliezať konštrukciu rozhľadne... Spoločnosť nám na pár sekúnd urobil iba bežec, ktorý sa tu znenazdajky zjavil a ešte rýchlejšie zmizol. Cestou dolu sme nahliadli do všetkých drevených altánkov a na záver niekoľkokrát preliezli veľký balvan. Deti dole kopcom vôbec nefrflali. Plná endorfínov z vône lesa a výhľadov som im porozprávala príbeh o nezbednom turistovi zajkovi. Zožal veľký úspech!

 

 

Vápenná

Keď na ktorýsi víkend predpovedali horúčavy, vybrali sme sa opäť na kopec, tentoraz na Vápennú – tretiu najvyššiu sedemstovku Malých Karpát. Z domu sme vyrazili už o deviatej ráno (čo je celkom zavčasu na naše pomery), aby sme boli pod kopcom včas a na jeho vrchol dorazili okolo obeda. Jazdou cez sedlo pezinskej Baby sme si precvičili šoférske a žalúdočné schopnosti a pred desiatou sme zaparkovali v obci Sološnica. Zvítali sme sa s kamarátkou a jej synmi a zhodli sme sa pre výstup po zelenej turistickej značke.

Hneď na začiatku sme úspešne zablúdili. Ako sme stúpali záhradkárskou cestou hore, čudovali sme sa, ako riedko je trasa značená. Nevšimli sme si totiž stĺp so šípkou doľava, schovaný za kríkmi, a zablúdili sme. Neostalo nám nič iné, ako vytiahnuť mapu a veriť, že sa na náš chodník napojíme na najbližšej lúke. Lúka bola zaliata doobedňajším slnkom a potešili nás prvé výhľady do doliny a na hustý zvlnený les nad nami. V strede lúky sme narazili na sochu Panenky Márie s lavičkou a vtedy som si spomenula, že som tu už kedysi blúdila. Keď sme vošli do tmavého lesa, po pár metroch sme konečne uvideli značku na strome. Sme správne!

Onedlho sme objavili studničku a pri nej malý drevený mlyn. Škoda, že už týždne poriadne nepršalo, a tak bola studnička bez vody. Deti sa jej však  potešili a s radosťou krútili kolieskom mlyna. V lese nás zaujali  stromy s rozprávkovými koreňmi a celkovo prostredie s nedotknutou prírodou. Bolo to tu tak správne prírodne „neupratané“. Stromy ležali cez chodník, suché stromy stáli kade-tade a občas sa svojou váhou opierali o iný strom, skalky boli voľne roztrúsené na chodníku a okolo neho, všade kopa lístia... a do toho naháňajúci sa dvaja chlapci, či skôr divosi lesa. Naše dievčatá sa konečne niečo poriadne naučia!

Keď sme dorazili na zvážnicu pretínajúcu náš chodník, dali sme si dlhšiu pauzu. Dve najväčšie stúpania sme mali za sebou a deti ho zvládli vynikajúco (zachránilo nás sušené ovocie). Okrem toho prekonávali prekážky, museli preliezť alebo obísť stromy a nestratiť sa. A samozrejme, museli preskúmať všetky jaskynky stromov. Potom sme sa ocitli zasa v inej krajine, v krajine vysokých tmavých stromov týčiacich sa nad zelenou dekou medvedieho cesnaku. Keď viedol chodník už viac naľavo ako hore, vedela som, že sa blížime k vrcholu. Posledný úsek chodníka nám spestrilo množstvo malých drevených šípok, úhľadne naukladaných na zemi. Prekonali sme ešte zelený porast, ktorý sa ku koncu chodníka zdvihol až do výšky našich detí a potom sme sa vynorili na skale s výhľadmi. Sme hore! Bola som príjemne prekvapená, že sme písaný čas túry prekročili iba o 25 minút. Kamarátka so staršími deťmi nás ale predbehla a vyliezla na vyhliadkovú vežu, týčiacu sa na skalnatom hrebeni Vápennej. Zopár turistov sedelo roztrúsene priamo na vrcholovej skalke s výhľadom na okolité pohorie. My sme sa zložili kúsok nižšie, v menej exponovanom teréne, kde sme objavili ohnisko a dve polená na sedenie. Bol čas obeda a usmievali sme sa, aký majú deti apetít. V tieni lesa sme si dostatočne oddýchli a vyšli  hore pokochať sa výhľadmi. Napravo sa nám otvárala dolina s dominantou Vysokej a naľavo sme hľadali Záruby – najvyšší vrch Malých Karpát. Skalku, na ktorej sme stáli, zdobili rôzne skalničky a pokrútený suchý strom, alebo to bol rozprávkový jednohlavý drak?

Dostatočne sme sa nasýtili vrcholovej atmosféry a začalo nám byť na slnku teplo, pozbierali sme batohy, deti a vydali sme sa na cestu dolu. Myslela som si, že deti budú po výstupe unavené, ale tie opäť prekypovali množstvom energie. Žeby to bolo tou nadmorskou výškou? Napokon les náš nájazd prežil, aj deti prežili a keď sme sa vynorili pri lúke s Panenkou Máriou, vedeli sme, že sme už v bezpečí. Ponad steblá vysokej trávy sme pozreli dolu do doliny a rozlúčili sa s kopcami za našimi chrbtami. Tentoraz sme našli ten správny chodník a lesom sme zostúpili až na parkovisko. Náš výlet sme zavŕšili doplnením stratených tekutín a oddychom v miestnej krčme.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk