Ilavsko

Ilavský mikroregión sa rozprestiera v centrálnej časti Trenčianskeho kraja na rovinatej zníženine v Ilavskej kotline, ktorá tvorí geomorfologický podcelok Považského podolia medzi Púchovským a Trenčianskym prielomom Váhu. Ilavská kotlina má pretiahnutý tvar  s dĺžkou približne 35 km a najväčšou šírkou takmer päť km v spojnici Pruské – Ilava. Osou regiónu je rieka Váh s početnými drobnými ľavo- a pravostrannými prítokmi, z nich najmohutnejší je rieka Vlára.

vrsar.jpg 


Prevažná časť ilavského mikroregiónu sa síce rozkladá v  Považskom podolí, avšak vymedzujú ho predovšetkým postranné pohoria. V západnej časti územie ohraničujú Biele Karpaty, v severnej Javorníky a na východnej strane Strážovské vrchy. V južnej časti kotlina pokračuje prielomom do Trenčianskej kotliny. Prírodnou dominantou oblasti sú masívy vápencových skál Vršatských bradiel s najvyšším vrchom Chmeľová (925 m).

Oblasť Ilavskej kotliny je vzhľadom na svoju údolnú polohu pomerne husto obývaná, nachádza sa tu viacero urbánnych sídiel – Púchov, Dubnica nad Váhom, Ilava, Nemšová, Nová Dubnica a významné priemyselné lokality vidieckeho charakteru ako Beluša, Košeca, Lednické Rovne, Ladce, Pruské a iné. Údolím Váhu vedú v tejto oblasti mnohé dôležité dopravné trasy a tranzitné spojenia. Pre Ilavskú kotlinu sú príznačné aj početné minerálne pramene,  ktoré dali základ pre rozvoj kúpeľníctva predovšetkým v Nimnici a Trenčianskych Tepliciach.

Historicky mikroregión prislúchal do Trenčianskej župy s regionálnou správou v Trenčíne. Tak je to aj doposiaľ. Z kultúrnej stránky je Ilavsko súčasťou stredného Považia s veľmi blízkymi väzbami na Kysuce, hornú Nitru, Myjavskú a Rajeckú dolinu. Vzhľadom na to, že je to prihraničná oblasť, možno pozorovať aj viaceré kultúrne presahy so susednou Českou republikou. Najmä v úzkych a dlhých zastrčených údoliach sa profilovali kultúrne svojrázne lokality ako Zliechov, Horná Poruba, Červený Kameň, Lednica a pod. Národnostným a náboženským zložením obyvateľstva je územie ilavského okolia výrazne slovenským a rímskokatolíckym homogénnym územím. Prihraničná poloha s rozvinutou priemyselnou infraštruktúrou vytvárali v minulosti podmienky na pomerne časté cezhraničné manželstvá.

Medzi hlavné zamestnania popri poľnohospodárstve patrili doplnkové zamestnania, pretože v mnohých lokalitách výmera a bonita poľnohospodárskej pôdy nestačila na obživu rodín. V okolí Zliechova to bola domácka výroba výšiviek a súkenných papúč.

Podobne ako v susedných Čičmanoch i v okolí Zliechova sa vyšívali pomerne zložité techniky, ktoré sa nazývajú žilinské šitie alebo žilinská výšivka, a patria k jedným z najarchaickejších techník na Slovensku. Ľudový odev v tejto lokalite si uchoval viaceré archaické prvky (tzv. dvojzásterový odev, úprava hlavy a pod.), ženy si ho príležitostne obliekajú i dnes. Tradičný odev patrí k tzv. bielym odevom, typický aj pre obce Čičmany, Fačkov, Horná Poruba, kde materiál odevu je biele plátno a výšivka je farebná (najčastejšie kombinácia žltej, červenej, želenej a modrej). Mesto Nemšová (a jej mestské časti – Ľuborča, Kľúčové, Trenčianska Závada) spolu s obcou Horné Srnie tvorili určitý krojový mikroregión. Tento jednotný ľudový odev možno označiť ako odev obcí pri Vlárskom priesmyku, najbližší tomuto  typu je odev zo Súčanskej doliny – Horná Súča, Dolná Súča, Kopanice, Hrabovka. Súčanská dolina bola chudobná, čo poznačilo aj ľudový odev a výšivku, ktorá nevynikala bohatosťou vzorov, farieb či techník. Výšivka zdobila najmä goliere a manžety na rukávcoch, pre túto výšivku je špecifická jednofarebná červená farba.

V mikroregiónoch v okolí Trenčína si ľudia privyrábali výrobou dreveného riadu, najmä variech, košíkov zo slamy a prútia. Mesto Ilava, Dubnica nad Váhom boli strediskami remeselnej výroby. Od prelomu 19. a 20.storočia sa ľudia zamestnávali aj v priemysle, napríklad v sklárňach v Lednickom Rovnom alebo v textilke v Trenčíne. Práve v Lednických Rovniach bolo zriadené múzeum sklárstva. V Púchove prosperovalo súkenníctvo, od 19. storočia tu fungovala modrotlačiarenská dielňa, ktorá fungovala a funguje nepretržite až do dnes.

 

Ľudová architektúra

Môžeme ju rozdeliť na dva základné typy, hlinená architektúra (murované domy) a drevená (zrubové drevené domy). Z 19. storočia sa zachovali vo viacerých lokalitách, najmä v južnejších častiach regiónu hlinené a murované domy so štítom a tvrdou krytinou. Murované stavby obytných domov majú zvyčajne trojpriestorový pôdorys s jedno alebo dvojosovými fasádami a murovaným štítom. Staršie stavbu sú so znakmi doznievajúcej secesie na fasáde. Posledné z nich nájdeme napríklad v obciach Dulov či Mikušovce alebo Vršatské Podhradie.

Väčšina murovaných domov má sedlovú strechu (v minulosti bola pokrytá slamou alebo šindľom) a murovaný štít. Domy s nízkymi stropmi (miestnosti mali výšku 2 až 2,2 m) a malé jednoduché okná. Stavby mali izbu, kuchyňu, pitvor a komoru, ktorá slúžila na uskladňovanie potravín. Dlážka ani komíny v domoch neboli, dym z pece unikal pod strechu na povalu. Maštale a ostatné hospodárske budovy boli z kameňa.

V okolí obce Zliechov sa zachovali krásne príklady drevených stavieb, zväčša zrubových, ojedinele i murovaných, trojpriestorových omazaných a obielených domov s použitím modrej farby, so sedlovou strechou, štítom a podlomenicou. Strecha je nasadená na povalovú konštrukciu, ktorá nesie samostatný rám.

 

Tradičná kuchyňa

Druhy pestovaných plodín záviseli predovšetkým od kvality pôdy. Najväčší význam malo pestovanie obilnín a okopanín. V údolných južných častiach sa darilo pšenici, raži, prosu i kukurici, tiež ovociu a strukovinám. Vo vrchoch a dolinách sa urodil jačmeň, ovos, zemiaky. Dôležitým bol i doplnkový chov dobytka a oviec, ktoré slúžili i ako nenahraditeľný zdroj mliečnej stravy.

Až do začiatku 20. storočia sa vo väčšine vidieckych lokalít pripravovalo jedlo na otvorenom ohnisku. V dedinách v okolí Zliechova, ale i pod Javorníkmi nebolo zriedkavosťou, keď v jednom dome bývalo viacero rodín. V takýchto prípadoch sa muselo osobitne riešiť nielen bývanie, spanie, ale i varenie a stravovanie. V dome bolo viacero ohnísk, ktoré symbolizovali hospodársku samostatnosť rodín. Stávalo sa, že v jednej kuchyni boli i tri sporáky. Keď z priestorových dôvodov nemohli postaviť viaceré kúreniská, gazdiné varili na spoločnom ohnisku tak, že každá si na ňom rozložila oheň, alebo varili jedna za druhou. Podobne sa používala i pec, ktorá keď sa rozkúrila, gazdiné piekli chlieb jedna za druhou.

Kuchynské drevené náradie vyrábali v zimných mesiacoch muži, vedeli urobiť lopaty na sádzanie chleba, korytá, misy, valčeky na cesto, lopáre či varechy. Hlinené riady si kupovali ženy na trhoch a jarmokoch a plechový riad ponúkali drotári z Kysúc.

Do prvej svetovej vojny sa jedávalo v čiernej izbe s otvoreným ohniskom. Dospelí pri stole, deti na laviciach pri peci, každý svojou drevenou lyžicou zo spoločnej misy. Pred i po jedení sa všetci spoločne pomodlili. Neskôr sa jedlo podávalo na malých hlinených miskách a tanieroch pri stole, ktorý sa presunul do kuchyne.

K najstarším tradičným jedlám patrili obilninové kaše, pšenová, pohánková, kaša z jačmeňa a jačmenných krúp, ale i kaša z tenkeľa (druh pšenice). Na dedinách v Strážovských vrchoch sa ešte na začiatku 20. storočia varila najmä kaša z pohánkových krúp alebo kukuričného šrotu. Kaše sa zvykli zapíjať mliekom. Ku každodenným jedlám patrili cestoviny. Na zahustenie polievok sa používali drobce, melence gazdiné trhali prstami priamo do vriacej vody. Slíže-tenké, hrubé i šúľané sa používali ako závarka do polievok, ale i ako samostatné jedlo na sladko i slano. Chutné boli s opraženou krupicou na masti či masle, posypané cukrom a poliate mliekom. V lete sa slíže posypali tvarohom a poliali smotanou, a jedli sa i studené. Zo zemiakovo-múčneho cesta sa varili perky, ovocné knedle. K tradičným cestovinám patrili opantance, najčastejšie sa robili tak, že slíže sa posypali pšenom a zaliali vodou. Keď zmes zovrela, odstavila sa na okraji sporáka a pol hodinu nechala spariť. Hotové jedlo sa polialo olejom alebo škvarkami s masťou. Medzi obľúbené jedlo patrili halušky, niekde len z vody a múky, inde cesto obohatené o vajíčko, mlieko či smotanu, ktorá sa naliala do cesta. V Porube uvarené halušky, spúštance zmiešali s uvarenými pokrájanými zemiakmi, alebo halušky zaliali kyslou smotanou – smotankové halušky.

Medzi múčnymi pečenými jedlami okrem chleba mali významné postavenie rôzne druhy koláčov, ktoré sa pripravili najmä na svadby, krstiny či iné sviatky. Typickým svadobným koláčom bola calta, zdobená vlnovkami, zúbkami, stred zdobil venček s ružičkami. Medzi obradové koláče patril mrváň, pletenák, koláč s djerou upletený z dvoch, troch či štyroch prameňov cesta do kruhu.

Zo zeleniny sa najviac konzumovala kapusta, zemiaky a strukoviny. Zvyčajne ich gazdiné museli pestovať toľko, aby vystačili na celý rok. Kapustu konzervovali kvasením do drevených stolitrových bečiek alebo sudov.

Tradičnou polievkou bola kapustová s fazuľou a údeným mäsom. Obľúbenosť tejto polievky dokumentuje i množstvo lokálnych názvov: budloch, belanská procesia, luteránska procesia, kosenina, rehotana, sobášnica, šutelica, šusterica a podobne. Zo zemiakov sa tradične varili aj polievky. Uvarené obielené zemiaky poliate masťou boli jednoduchým každodenným jedlom, zvykli sa zapíjať kyslým mliekom. Zaujímavým jedlom bol tzv. nátoň, v slanej vode uvarené zemiaky sa scedili a lyžicou popučili, na horúce zemiaky sa pridala kyslá kapusta, posypala sa čiernym korením a pomastila upraženou slaninou. Jedával sa na raňajky alebo večeru. Z nastrúhaných surových zemiakov sa robila baba, točne alebo tzv. pagáč, zemiakové cesto pečené na plechu spolu s koreninami. Zemiaková baba sa často jedla namiesto chleba na raňajky a zapíjala čiernou kávou.

Obľúbenou zložkou stravy bolo pochopiteľne mäso a mäsové výrobky, najmä bravčovina, baranina a hydina. Vo vrchárskych oblastiach sa na jeseň zarezali barany a nasolené mäso sa nakladalo do drevených sudov alebo sa vyúdilo. Chov ošípaných sa rozvíjal najmä po prvej svetovej vojne, keď mali hospodárstva lepšie podmienky na ich chov.

Na uhasenie smädu slúžila ľuďom voda zo studne alebo studničiek. Región bol bohatý i na minerálne pramene, ktoré ľudia oddávna využívali a chodili si minerálnu vodu naberať. Tam, kde ľudia chovali kravy, mali k dispozícii kravské mlieko, sladké i kyslé, zo salašov si brali žinčicu. V prírode zbierali rôzne rastliny a korene, z ktorých varili odvary. Ešte začiatkom 20. storočia si podomácky pripravovali kávu zo pšenice upraženej na plechu, ktorú potĺkli v mažiaroch. Potlčené zrno sa dalo variť a pridalo sa mlieko. Namiesto cukru sa využívala sušená potlčená cukrová repa.

Z alkoholických nápojov preferovali ľudia pálenku. V regióne má tiež dlhú tradíciu pálenie borovičky. Rozšírená bola konzumácia kvitu – vodou riedeného fabrického liehu zo zemiakov, ktorý sa predával v krčmách. Zvykol sa koreniť, napríklad rascou alebo čiernym korením. Na sviatky sa pila teplá pálenka –hriate. V regióne sa pilo pivo, a to sa varilo vo viacerých panských i obecných pivovaroch, napríklad v Ilave či Bytči.

 

Recepty tradičnej kuchyne

 

Šusterica

80 g fazule deň vopred namočíme do studenej vody a uvaríme do polomäkka. Potom pridáme 100 g na kocky pokrájaného údeného mäsa a 100 g kyslej kapusty. Keď sú mäso a fazuľa mäkké, pridáme 100 g pokrájaných uvarených zemiakov aj s vodou, v ktorej sa varili. Z masti a múky pripravíme zápražku, pridáme červenú papriku, vylejeme do polievky a prevaríme. Dochutíme rozotretým cesnakom, majoránom a soľou.

 

Repová omáčka

Stredne veľká repa – vodnica sa očistí, pokrája alebo nastrúha na tenké rezance, ktoré sa dajú variť do 2 l vody. Osobitne sa uvarí šálka fazule. Pripravíme cibuľovú zápražku, ktorú spolu so zátrepkou z mlieka alebo smotany dáme do polievky, na záver osolíme a pridáme ocot podľa chuti. Najlepšie omáčka chutí na druhý deň.

 

Ščepková polievka

Niekoľko kúskov sušených jabĺk spolu so slivkami sa uvarí, osobitne sa pripraví zásmažka z masla, múky a klinčekov, rozriedená studenou vodou, do ktorej sa pridá uvarené ovocie. Omáčka sa zahustí zátrepkou z mlieka a ešte sa podľa chuti prisolí.

 

Pagáč

Pol kila uvarených zemiakov nastrúhame, pridáme dve hrste múky, soľ a korenie. Všetko spolu spracujeme na cesto, ktoré rukami alebo valčekom roztľapkáme na vymastený plech a pečieme doružova.

 

Zemiakové knedle plnené škvarkami

Z múčno-zemiakového cesta sa vyvaľká plát na hrúbku 1 cm a z neho sa vykrajujú kolieska, ktoré sa plnia škvarkami ochutenými soľou a čiernym korením. Z naplnených koliesok sa tvarujú okrúhle knedle, ktoré sa varia v osolenej vode asi 8 minút. Uvarené knedle sa vidličkou natrhnú a posypú upraženou slaninkou a cibuľkou. Podávali sa s dusenou alebo sudovou surovou kapustou.

 

Leto vo zvykoch

 

Letné obdobie nebolo bohaté na sviatky a sviatkovanie, keďže sa ľudia venovali predovšetkým práci v záhradách, na poliach aj v lesoch. V úvode letného sviatočného cyklu sú Turíce, sviatok zoslania Ducha svätého. Ľudia si zvykli zdobiť svoje príbytky zeleňou, ktorá symbolizovala kontinuitu života. Za rámy drevených okien, ale aj na vstupné dvere do domov, prípadne hospodárskych budov zastokávali lipové vetvičky, ktoré mali mať ochrannú funkciu. Turíce sa slávili sedem týždňov po Veľkej noci, boli teda pohyblivým sviatkom. Stavanie májov sa viazalo vždy k prvému máju, resp. noci pred týmto dátumom. V predvečer sviatku chlapci zdobili máje – stromčeky s očisteným kmeňom, len na vrchole nechali zelené halúzky, ktoré dozdobili stužkami. Neodmysliteľnou súčasťou tohto sviatku bola zábava spravidla v miestnej krčme.

Najvýznamnejším sviatkom letného obdobia ľudového kalendára je sviatok svätého Jána – 24. júna. Tento deň ako deň letného slnovratu bol považovaný za vrchol leta. V jánsku noc sa zvykli zbierať nielen liečivé byliny, ale aj byliny na čarovanie. Všeobecne sa verilo, že rastliny, ktoré sú zozbierané v tento čas, majú znásobené svoje účinky. Tiež sa predpokladalo, že liečivé byliny sa najviac oplatí zbierať práve do tohto dátumu, po Jánovi už nemali takú liečivú silu ako nazbierané v skorších dňoch. Ešte na konci 19. a na začiatku 20. storočia bol známy zvyk pálenia jánskych ohňov, pri ktorých sa stretávala hlavne mládež, ktorá pri ohni spievala, hrala sa rôzne hry a preskakovala cez oheň. Skákanie cez oheň nemalo len prezentovať silu a schopnosti toho, kto skočil, ale v hlbšom zmysle mal tento úkon aj magickú očistnú funkciu. V súčasnosti sa zvyk pálenia jánskych ohňov v niektorých obciach obnovuje, podobne ako stavanie májov. Magická funkcia sa však vytratila a nahradila ju funkcia zábavná a spoločenská. V Ilavskej kotline v minulosti ľudia podobne ako inde na Slovensku verili, že v túto noc je možné nájsť poklad, ak má človek šťastie.

V slede prác na poliach si ľudia pripomínali v auguste sviatok Panny Márie – 15. augusta, kedy si ženy nosili so sebou do kostola zväzky liečivých bylín, ktoré si nechali posvätiť, a počas celého roka ich využívali práve na ľudové liečiteľstvo.

Leto uzatvorili dožinky. Konali sa spravidla v nedeľu a organizačne ich zabezpečovali slobodní mládenci a dievčatá. Dôležitým symbolom sviatku poďakovania za úrodu bol dožinkový veniec upletený z klasov a ozdobený kvetmi a stuhami, ktorý sa rituálne odovzdával gazdovi. Ten zaňho ako výraz vďaky žencov pohostil, prípadne bohatý gazda zaplatil aj muziku.

 

 

 

Zaujímavosti

 

Trombitáši Štefánikovci je názov ľudovej hudby, ktorá vznikla v roku 2008. Hlavnými členmi kapely sú bratia Ján a Pavol Štefánikovci a ich švagor Pavol Novosád z Nimnice, ktorých dopĺňa niekoľko ďalších hudobníkov z regiónu Považia. Najzaujímavejším a najvýraznejším nástrojom, ktorý títo ľudoví muzikanti používajú, je fujara trombita, veľká pastierska trúba, typická pre Kysuce a doliny horného Považia (najmä Púchovská dolina) a zapísaná v roku 2017 do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Fujara trombita  môže mať dĺžku od jedného do viac ako piatich metrov. Vyrába sa zväčša z kmeňov ihličnatých stromov, ktoré sú rozrezané, vydlabané a opäť zlepené a omotané kôrou. V minulosti slúžila trombita hlavne ako signálny nástroj, ktorého zvuk sa ozýval do diaľky a pomáhal v komunikácii pastierom. .

Ľudovému spevu, tancu a hudbe sa venujú aj folklórne súbory a skupiny. V mikroregióne Ilavsko sú to zubáčska ženská spevácka skupina Radosť a mužská spevácka skupina Rožnovec. Folklórny súbor Mladosť so sídlom v Dubnici nad Váhom tento rok oslavuje okrúhle 50. výročie svojho pôsobenia. V súbore pôsobia necelé štyri desiatky členov a na svojich vystúpeniach predstavujú pôvodné choreografie z rôznych oblastí Slovenska s dôrazom na folklór Ilavskej kotliny. V roku 1953 bol založený folklórny súbor Vršatec, najprv ako spevácka skupina, ktorá sa neskôr rozrástla o hudobnú a tanečnú platformu. Súbor spieval, hral a tancoval na celom svete a získal viacero významných ocenení doma i v zahraničí predovšetkým v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Od roku 1991 v Ilave funguje folklórny súbor Strážov. Najväčší úspech zožali ilavskí folkloristi na 4. medzinárodnom festivale folklórnych tanečných súborov v Belgicku v roku 2001. V súčasnosti je súbor rozdelený do hudobnej a tanečnej zložky a má približne 30 členov.

Posledný augustový víkend patrí Dubnickému folklórnemu festivalu, ktorý tento rok odštartuje už svoj 26. ročník. Zaujímavou akciou v regióne je aj Bartolomejský jarmok, ktorý sa koná koncom augusta a je tiež príležitosťou spoznať ľudovú kultúru a remeslá.

 

Pútnické miesto Trenčianska Závada

Mikroregión Ilava bol a je charakteristický rímskokatolíckym vierovyznaním obyvateľov, čo znamená, že sa tu nachádza viacero sakrálnych pamiatok väčšieho či menšieho významu a taktiež známe pútnické miesta. V Trenčianskej Závade sa nachádza najstaršia fatimská kaplnka na Slovensku. Kaplnka zasvätená Panne Márii Fatimskej, postavená v rokoch 1947 – 1949, tridsať rokov po zjaveniach vo Fatime. Kaplnka je postavená na vyvýšenom mieste, na kopčeku, na ľavej strane cesty smerom od Ľuborče. Vo veži kaplnky sú dva zvony, menší (umieračik) sa volá Mária a pochádza zo starej zvonice, ktorá kedysi stála v strede obce. Väčší zvon má meno Jozef a bol zakúpený v roku 1949 z finančnej zbierky veriacich. Púť do Trenčianskej Závady sa koná vždy v nedeľu po 13. máji a 13. októbri.

 

Králikov mlyn

Mlynárstvo bolo nevyhnutnou súčasťou života obyvateľov v minulosti. V súčasnosti sa vodné mlyny na svoj pôvodný účel nevyužívajú. Väčšinou sa nadšenci v mlynoch snažia vybudovať múzeum, ktoré by návštevníkom sprostredkovalo informácie o mlynárskom remesle. O mlynoch v Nemšovej existuje prvá písomná zmienka v 16. storočí. Okolo roku 1948 sa nachádzalo na území mesta šesť funkčných mlynov. Pôvodne boli poháňané vodným kolesom, neskôr viaceré elektrinou. V regióne sa už nachádza posledný typ tohto mlyna práve v Nemšovej. O jeho záchranu a budúce využitie ako múzea sa stará občianske združenie Peregrin.

 

Dohňanské stromy

Tri zborské lipy, nachádzajúce sa na starom cintoríne za obcou Zbora, patria medzi chránené stromy. Najväčšia z nich má obvod kmeňa 600 cm a výšku 27 metrov, odhadovaný vek je 330 rokov. V jej tesnej blízkosti stoja ďalšie dve chránené lipy – jedna s obvodom kmeňa 350 cm, odhadovaný vek 240 rokov, druhá lipa má 324 cm a odhadovaný vek 190 rokov.

 

Turistika

Cez obec Zubák vedie turistický chodník z Červeného Kameňa do Záriečia. V roku 2009 bola na rozhraní obcí Dohňany a Zubák postavená turistická rozhľadňa, z ktorej je prekrásny výhľad na celú Púchovskú dolinu. Obec je obkolesená peknou prírodou, vhodnou na turistiku a agroturistiku.

 

Náhodné články...

Unínskymi chodníkmi Juraj Červenka

Hlinská dolina Jozef Gurník

K bradlovej kráse Daniel Kollár

Pukanec Mária Švecová

Hont Adam Uhnák a Katarína Slobodová Nováková

Dolný Spiš Martina Bocánová, Martin Priečko, Katarína Slobodová-Nováková

Abov Martina Bocánová, Martin Priečko

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Musíte byť prihláseny na to aby ste mohli pridať komentár!

Nie ste registrovaný?

Registrujte sa

Výhody registracie

Redakcia časopisu

Adresa: Ľubľanská 2
831 02 Bratislava
Telefón: 0421 254 652 055
Mobil: 0421 918 320 117
Email: info@krasy-slovenska.sk